Články

Ja, šofér

14:59

Keď sme kupovali auto, pýtala som sa, či by ste nechceli článok o leasingu a ako predísť vráskam. No dostala som pár komentárov, že by ste si radšej prečítali o mne ako šoférke. Nebude to dlhý príbeh :-) Na počiatku bolo rozhodnutie v roku 2006, keď som sa prihlásila do autoškoly. Mala som 17 rokov a žiadne skúsenosti. Mama vodičák nemá a otec ma nechcel pustiť za volant, povedal, že radšej nech ma to naučia v autoškole, ako by mi mal buď on niečo zle vysvetliť alebo akoby som mala "chytiť" zlé návyky. Neprotestovala som. Tešila som sa.

ZDROJ

V tom čase sme ešte platili slovenskými korunami a nechcem strieľať, ale myslím, že vodičák vtedy stál okolo 9 000 - 11 000 Sk a platili mi ho rodičia. Nielen za to som im nesmierne vďačná, umožnili mi študovať, platili internát a celkovo mi dali nielen všetko, čo som potrebovala a vďaka čomu som sa stala človekom, akým som, ale ešte aj navyše ;-) No o tom možno niekedy nabudúce.
Keď som po pár hodinách teórie prvýkrát nastúpila do auta, začínala som pomaly od toho, ako sa radí prevodovka. Prvá jazda bola zaujímavá :-) Samozrejme, že mi niekoľkokrát zdochol motor a miestami sa inštruktor chytal za hlavu, no neriešila som to. Absolútne som nebola v strese, jednoducho som sa veľmi chcela naučiť šoférovať a to bolo mojou prioritou. Nakoniec som sa počas skúšobných jázd vypracovala tak, že som sa absolútne nebála, a to som mala jazdy aj v snehu a poľadovici, čo považujem za veľmi dobrú školu.

ZDROJ


Do stresovej situácie som sa dostala až na skúškach. Test ma netrápil, zvládla som ho na plný počet bez zaváhania. Obávala som sa cvičiska, parkovania, cúvania a samotnej jazdy, hoci cvične mi to išlo veľmi dobre (znie to ako samochvála, ale naozaj ma aj inštruktori pochválili). Zvládla som to! :-) Aj keď sa mi spočiatku ruky na volante triasli.

Vodičák som dostala v apríli 2007. Rok 2007 bol pre mňa celkovo plný zmien. Okrem toho, že sa mi skončila jedna študentská láska (hneď tou ďalšou bol už môj súčasný manžel), som maturovala. A my sme už maturovali ponovom! V marci písomné, v máji ústne, ešte niekde okolo toho prihláška na vysokú, vodičák a ukončovala som aj druhý stupeň umeleckej školy v hudobnom odbore po 11 rokoch. A naši si kúpili nové - aj keď ojazdené, ale pre nás nové auto. Avšak asi pol roka sme okrem toho mali ešte aj starú Škodovku 125. Leto medzi strednou a vysokou školou som strávila na brigáde. Pracovala som vo firme, v ktorej vtedy pracovali aj obaja rodičia, a tak sme sa väčšinou ráno spolu odviezli. Zvyčajne šoféroval oco na novom aute. No ako brigádnik som robila na zmeny - jeden týždeň ranná, spolu s rodičmi, hoci oni boli na technologickom úseku, ja vo výrobe. Druhý týždeň poobedňajšia do 22:00. Firma je na okraji mesta pri osade a vlakovej stanici, dosť ďaleko od nášho domu (teda domu mojich rodičov). A tak som na poobedňajšiu chodila starou Škodovkou. Väčšinou bez problému, občas sa mi však stalo, a to večer po šichte, že auto nešlo naštartovať. Kto skúšal staré Škodovky, asi vie, že sa to niekedy stávalo a pri ručnej brzde bola taká páčka - sytič - ktorú bolo treba použiť, ale rozumne, inak ste motor presýtili palivom a potom ste sa nepohli už vôbec. Keď sa mi takto nedarilo naštartovať asi 15 minút zavolala som ocovi s plačom, že idem domov pešo a auto tam nechám, nech si ho berie, kto chce :-) Asi to autíčko počulo, pretože keď som sa konečne upokojila, podarilo sa mi naštartovať :-)

Celá tá letná brigáda a šoférovanie do práce na starej Škodovke 125 bola výborná škola. Občas som dostala tú česť šoférovať aj nové auto. No s ocom sme dosť podobné povahy, a keď on už nemal trpezlivosť a takmer celú cestu od babky (rozumej približne 90 km) ma komandoval, som po príchode do nášho mesta asi 400 metrov od nášho domu zastavila, vystúpila a išla domov pešo, nech si to teda odšoféruje sám.
Do školy som chodila busom, po Prešove MHD a šoférovala som už neskôr minimálne. Keď si vodičák urobili aj moji mladší súrodenci, bol to často boj, ale nejako sme sa striedali.

Až kým sa nestala jedna udalosť, ktorá mnou otriasla, hoci, keď sa na to spätne pozerám, nešlo o nič tragické. Snažím sa byť opatrná a dávať pozor. V jedno doobedie som viezla na nákup babku aj s bratom. Pri cúvaní z parkoviska som si nevšimla, že na ceste (mimochodom, menej ako 5 m od križovatky a nie na parkovacom mieste) stojí stará Felícia. Na chvíľu som sa nevenovala šoférovaniu naplno, babka stále niečo rozprávala a ja som pridala plyn. A ocovým novým autom, ktoré malo ťažné zariadenie vedľa výfuku som nacúvala priamo do dverí Felície. Bol to náraz. Keď som videla zdemovolané dvere a na našom aute ani škrabanček, v prvej sekunde som si vydýchla, v druhej som si predstavila reakciu oca a v tretej som sa rozplakala. Alebo to bolo všetko naraz, ťažko povedať. Mala som 19 a bola to moja prvá nehoda. Nikto neumrel, iba moja odvaha šoférovať.

ZDROJ
Dá sa to nazvať šťastie v nešťastí? Šofér bol v tom čase v aute, ja som narazila do zadných dverí na tej istej strane. Bolo to staré auto, dvere sa vymenili za nové (z nejakého iného auta). Opravu sme hradili my, ale inak to pán nechcel riešiť ani políciou ani poisťovňou. Bodkou za celým dňom pre mňa bolo, keď oco prišiel zo služobky, odstavil služobné auto v garáži a zavolal mi, aby som po neho prišla. So stiahnutým žalúdkom a trasúcimi sa rukami som sadla za volant. Ešte o ničom netušil. No keď nastupoval do auta, spustila som taký plač, až som sa zadúšala, že ja už šoférovať nechcem, že to neviem, že som nabúrala a neviem, čo budem robiť. Tak, ako som sa obávala jeho reakcie, ma jeho skutočná reakcia veľmi prekvapila. Povedal, aby som sa upokojila, predýchala a presadla si, lebo ma ešte bude musieť viezť do nemocnice. Celé to zobral s humorom a ja som si vydýchla.

Ale strach a rešpekt vo mne už ostal. Šoférovala som čím ďalej tým menej, a tak, ako som sa predtým hrnula za volant, som neskôr nechcela ani počuť o tom, že budem šoférovať a tvrdila som, že som si zabudla vodičák, ktorý som, samozrejme, mala so sebou vždy. 

No postupom času som sa do toho naspäť dostala, aj keď stále mám pri cúvaní obrovský rešpekt. Ten blok mi asi ostane už navždy.

Keď sme sa zobrali, svokrovci nám ako svadobný dar dali svoje staršie, no takmer ako nové auto vo vynikajúcom stave - Fábiu 1.2 HTP, oni mali už v tom čase nové. Autíčko výborne poslúžilo najmä manželovi, ktorý ho pravidelne používal do práce. Keďže ja pracujem v našom meste, chodím do práce aj z práce pešo, s výnimkou pár prípadov, keď mám viacero vecí a podobne. No aj ja som sa občas dostala za volant :-) Nebolo to až také komandovanie, občas mal nejakú pripomienku.

Obávam sa však, že moje šoférske časy sa pomaly, ale isto končia. 

V apríli 2016 sa na Fabii objavila prvá vážna porucha. Keď mi opravár zahlásil sumu, musela som dýchať do papierového vrecka, aby som prekonala záchvat paniky. V septembri 2016 po tom, čo nám motor vo Fabii haproval natoľko, že vyžadoval už druhú 600 € opravu sme sa rozhodli prestať investovať do starého a zobrať si na krk leasing na štvrtiny. Starostlivo sme prepočítavali, rozrátavali, či nám to vyjde, či sa nezničíme a či budeme schopní splácať leasing aj hypotéku. Zase som predýchavala mierny záchvat paniky do papierového vrecúčka, no vyšlo nám to tak, že mesačne sporíme čo najvyššiu sumu, aká je možná, ktorá je, samozrejme, vyššia ako by bola mesačná splátka za auto tak, aby sme na celý zvyšok hodnoty - teda 3/4, čo vychádza na nejakých 11 000 € mali našetrenú čo najskôr. Pre Hondu Civic Hatchback sme sa rozhodli po dlhšej úvahe a porovnávaní. Vychádzala nám najlepšie spomedzi ostatných cenovo podobných značiek a vyhovovala nám najviac. Je to síce len polrok, ale neľutujeme a snáď autíčko poslúži. 

ZDROJ
Samozrejme, že som si pár krát zašoférovala čo najopatrnejšie, ako to šlo, a to som šla aj po diaľnici. No keďže to bolo na novučičkom aute, ktoré ešte nie je splatené, som sa napočúvala ako robím zle toto a tamto a prečo to nejde tak ale onak...  Prečo ideš 40, keď môžeš ísť 50? Prečo nejdeš 130 na diaľnici? Preraď do vyššej rýchlosti, šak ti to píše počítač (ale to, že pred nami je kopec a o pár sekúnd budem musieť podraďovať autopočítač predsa nevidí... nevysvetlíš). A začala som toho mať akurát tak plné zuby. 

Tak, ako som s spočiatku pýtala za volant, som prestala. Náročky som si brala vysoké opätky, v ktorých sa predsa nedá šoférovať a znovu som tvrdila, že nemám vodičák, keď mi pár krát ponúkol šoférovanie. Narovinu som mu povedala, že ak ma mieni takto bezdôvodne komandovať počas šoférovania, tak nech si teda šoféruje sám. Vraj že nie, že nemám robiť somariny... Tak teda uvidíme. Ešte vodičák neodkladám do poličky a dávam tomu nádej ;-)

Ako sú na tom Vaše polovičky, keď sedíte za volantom a oni trpia na mieste spolujazdca? (btw. môj keď mal raz vypité a nemohol šoférovať, komandoval, paradoxne ešte viac, na čo som mu povedala, že keď neprestane, vysadím ho a môže ísť peši. Potom bol chvíľu ticho ;-))

You Might Also Like

3 komentárov

  1. Tak ja mam svoje auto, tak ak by si polovicka dovolila co len skaredo pozriet na mna, bez milosti vyhadzujem z auta - aj ked je skusobnym komisarom v autoskole :D
    Ja som si vodicak robila az pred 30tkou, mala som aj nehodu s motorkarom, cestu cez fujavicu, ked som videla asi tak pol metra pred seba, ale zatial ma nic nedonutilo nemilovat auta a soferovanie:D A dufam, ze k tomu ani nepride.
    Vsetkym odporucam cim skor po autoskole kupit SVOJE auto a nikto Vam nebude do nicoho kecat a vy sa nebudete bat, ze niekde otrieskate cudzie auto ;)

    OdpovedaťOdstrániť