Články

A vy kedy?

13:35

Tak trochu som s tým rátala a dokážem to prežuť do istého okamihu. No som len človek (miestami náladovo labilný), ktorý má hranice. Ak sa istá hranica prekoná, nastane škrípanie zubami (zväčša mojimi, aj keď to musím obmedzovať). 
ZDROJ
Samozrejme, že chceme mať dieťatko. Deti mám veľmi rada a obaja budeme šťastní, keď nám bude dopriate. Rada sa stretávam s kamarátkami, ktoré už deti majú a trávim s tými deťmi čas. Na vlastné dieťa sa však zatiaľ necítim, no ničomu sa nebránim.
Sme relatívne malé mesto - do 10 000 obyvateľov (presnejšie okolo 9 000) - rozumej taká väčšia dedina. Nie zas v zmysle, že každý vie všetko o každom, ale ani nič v štýle nepoznám ťa a neviem kto si. A v mojej pozícii verejne činného človeka o to viac.
Ale... približne v momente, keď sme ohlásili termín svadby začali také všakovaké dohady, že asi sa musia brať.. no keď si dali dokopy termín svadby, ktorý bol ohlásený rok dopredu, tak teórie zavrhli... neriešila som.

Keď sme prišli po letných prázdninách minulý rok do školy a staršia kolegyňa ku mne pristúpila, chytila mi brucho a spýtala sa, či už čakáme. Keď som prekonala prvotný šok a ustúpila pár krokov dozadu s pohľadom exorcistu, povedala som jej, že to je len tuk.... len tak tak, ale rozdýchala som.

V ostatnom čase si však pripadám jemne povedané atakovaná až sebecká. Mama sa mi minule priznala, že sa bojí, že si zvykneme žiť sami a nebudeme chcieť mať deti... skoro som odpadla.

Keď sa zase raz minule na návšteve rodičov a starkých debata zvrhla tým smerom povedal som, že máme čas, na čo sa na mňa babka osopila a znelo to takmer ako výstraha - len aby si neľutovala potom. Takéto debaty prebiehali pomerne často... rozdýchla, takmer odpadla, ale neriešila som to.

Nie je to tak dávno, čo manžel začal chodiť na týždňovky a vidíme sa hlavne cez víkendy (mobilní operátori sú z toho celí šťastní, ale dúfam, že čoskoro skončí toto obdobie - zaškoľuje sa totiž vo väčšej a zabehnutej firme a potom by mal pracovať v našom okrese) - to som zvykla odpovedať, že nemám kedy a nemám s kým.

Manželova mama zas minulý rok nenápadne naznačila, že miesto, kde boli na dovolenke by bolo vhodné aj pre vnúčatko, tento víkend to zas bola nenápadná pripomienka k autu - že do kombi verzie sa vojde aj kočiar.

Na otázku: "A vy kedy?" Už s manželom svorne odpovedáme (aj keď sme každý sám) - "Ja už jedno dieťa mám a zatiaľ mi stačí." (ak sme spolu, ukážeme navzájom na seba).
Fakt nechcem nikoho uraziť a uvedomujem si, že byť rodičom je najväčší dar v živote. Len jednoducho mi už pomaly dochádzajú vtipné odpovede a tak som už miestami aj ticho, keď dostanem podobnú otázku.

Ľudia by si mali uvedomiť, že pýtať sa na termín počatia dieťaťa (a to nespomínam otázky, ktoré prídu, keď už ste v radostnom očakávaní) je dosť osobné najmä v situácii, keď sa práve tí dvaja bezvýsledne snažia o dieťatko už nejakú tú dobu a podobné otázky ich len viac zdeptajú.

Tento príspevok som v žiadnom prípade nepísala nahnevaná či naštvaná. Len ma jednoducho miestami udivuje, ako sa to nakopilo, že mnoho ľudí, ktorí sa s nami pustia do debaty riešia len to (aj keď prevažne staršie ročníky a okrem najbližších príbuzných = našich mám a starkých; hlavne ľudia, ktorí s nami nie sú v nejakom blízkom vzťahu) a že málokoho zaujíma skutočnosť, že som sa dala na písane atestačnej práce ... :-D Ale to by som asi bola klasifikovaná ako karieristka :-P nehovoriac o celom tom "výmysle" s blogom... ;-)

Podeľte sa so mnou v komentároch o svoje skúsenosti, ak dostávate podobné otázky a občas sa nad nimi iba pousmejete, občas strácate reč :-)

You Might Also Like

13 komentárov

  1. Ľudia sú proste zvedaví, klebetní a netaktní. Naozaj by si niektorí ľudia mali uvedomiť, že ak má napr. nejaký pár problém s otehotnením, tak takými otázkami tomu nepomôžu.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Len väčšinou víťazí zvedavosť ;-) aspoň ja mám taký pocit.

      Odstrániť
  2. Treba povedať jak je a nie vtipne odpovedať..to zvedavým nestačí :D Po dostačujúcej odpovedi budú už taktní :D

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Hovoríš mi z duše. Niekoľko týždňov v roku trávim u rodičov na dedine, kde sa nedeje nič iné len svadbuje a rodí. A, samozrejme, vyzvedá a klebetí. Nebolo by na tom vlastne nič zlé, keby si ľudia uvedomili, že v súčasnosti neplatí rovnica škola + svadba + dieťa = všetko ide podľa plánu "postav dom, zasaď strom,..." Momentálne má mnoho párov problém s počatím, čo okrem toho, že nie je ľahká téma sama o sebe, je to aj intímna záležitosť, ktorú si musí pár riešiť sám, nechce o tom hovoriť s cudzími (áno, práve cudzí ľudia sa najviac zaujímajú) ľuďmi.
    Ešte chcem reagovať na anonyma, ktorý si myslí, že zvedavci budú "po dostačujúcej odpovedi už taktní". Po prvé nebudú. Po druhé, čo je to dostačujúca odpoveď? Podľa mňa jedine "nech sa každý stará sám o seba"...

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Tu mi už len zostáva napísať - bodka. Vyjadrila si v skratke to, čo som chcela povedať týmto príspevkom ;-)

      Odstrániť
  4. Ľudia vedia byť veľmi hlúpi Katka, treba sa nad to povzniesť, sama fungujem v malom meste a viem, aké to je... Treba mať úsmev na tvári a neriesit pijavice ;-) Ale plne ťa chápem,neboj...

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem ;-) ja sa trošku pozlostím - hlavne na našich, pretože vedia, že tým, že mi túto tému budú neustále miesiť pred očami tomu veľmi nepomôžu, práve naopak, ale inak neriešim ;-) len konštatujem, aké to je a vidím, že je to také asi všade (=na Slovensku)

      Odstrániť
  5. Ahoj, v auguste to bude rok, čo sme sa s mojím drahým vzali. Otázky o tom, či už a prečo ešte nie a kedy teda už počúvam pravidelne pri každom rodinnom stretnutí s akýmkoľvek rodinným príslušníkom, a taktiež aj od priateľov a známych. Samozrejme, že ak nemám práve najlepšiu náladu, vytáča ma to, ale v zásade sa nad to snažím povzniesť. Väčšinou s plným vedomím, že dotyčného do toho nič nie je, mu blahosklonne poviem pravdu - že si teraz dieťa nemôžeme dovoliť (novonadobudnutý byt + absencia môjho príjmu). Mám aj zážitok s jednou tetou, ktorá ma na základe negatívnych skúseností zo svojho okolia začala presviedčať, že už jednoducho nemôžem dlhšie čakať, lebo neskôr už budem neplodná a nech sa predsa pozriem na to, ako to bolo za ich mladých čias. Že vôbec nevadí, že nebudú peniažky, lebo nejako už len bude. Tak som jej teda musela trošku ostrejšie naznačiť, že to predsalen nie je jej vec a je na zvážení mňa a môjho manžela, či chceme mať dieťa s vedomím, že budeme žiť z ruky do úst (alebo horšie). Odvtedy už na mňa nikdy netlačila, hoci aj tak sa spýta vždy, keď sme v kontakte, či teda už. Myslím si, že v spoločnosti, v ktorej žijeme sú takéto otázky prirodzenou súčasťou konverzácie, či už sa nám to páči alebo nie a či už to taktné je alebo nie, lebo takí proste bežní Slováci sú a my to asi naozaj nezmeníme. Tak sa teda snažím si z toho nič nerobiť. Len už vopred ľutujem toho dotyčného, ktorého otázka bude tou povestnou "poslednou kvapkou" a keď mi náhodou prasknú nervy, pekne si to vypije aj za všetkých svojich zvedavých predchodcov :D
    Držím palce a prajem aj Tebe aj sebe pevné nervy :)
    K.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Bodka. Dokonale vystihnuté :-) Ach, koľko krát som počula., že to nejako zvládnete, aj my sme zvládli... ;-)

      Odstrániť
    2. Ďakujem!!! aj ja prajem pevné nervy tebe. Ono fakt ako si písala záleží od nálady... niekedy ma to absolútne netankuje a s čistým svedomím na túto tému aj zažartujem. Inokedy len predýchavam :-D

      Odstrániť
  6. povedz im, ze ak sa neprestanu pytat "a vy kedy" tak sa ty zacnes rovnaku otazku pytat ich na pohreboch

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. haha :-D to som už niekde počula :-P

      Odstrániť